Článok blogu

Jóga na tretiu – Cvrkot na povrchu a ticho v srdci

(venované môjmu učiteľovi Rasťovi)

Hovoríme, že nemusíme nič. Spoločenský život a tlak najbližšieho okolia nás privádza         k úsiliu, že treba. Veľakrát takto „dobre“ mienené rady sa menia na niečo, čo nám prináša negatívne emócie, nepokoj, strach aj obavy. Ale ako vrátiť jas a pocit radosti do života?

Je niečo po piatej. Podložku som si roztiahol v prvom rade. Rozhliadam sa vôkol. Sú tu samé ženy. Čo sa čudujem, nehovorí sa „ten jóga“. Lektorka je štíhla ako prútik. Vie všetko, zvláda asánu, dýchanie, aj sprevádzať nás hodinou power jógy. Ja som jej protipól. Jediný chlap.  Neviem ani „pozdrav slnku“, som permanentne so zastaveným dychom a útočisko hľadám v pozícii „dieťa“. Vysvetlivka pre nepraktizujúcich, dosť často som  na trestnej lavici.  Po hodine zažívam niečo, čomu nerozumiem. Nič som nevedel, pohľad na mňa musel byť otras, som spotený a ešte stále lapám po dychu.  Domov si poskakujem „zamilovaný“. Tak  som spoznal seba, mal som 55.                                                                                                                                                 

Veci, ktoré sú v pohybe nás nenechávajú „chladnými“, prehrievajú nás a vedú k rýchlym reakciám  a úsudkom, niekedy aj k tichej agresii a hnevu. Byť prvý, byť rýchlejší, zdvihnúť najviac. Viac pohybu, viac rýchlosti prikrmuje samoľúbosť ega.  Z dlhodobého hľadiska, ale vedie k nespokojnosti. Kedy bude dosť kilometrov, koľko treba ešte kilogramov, do kedy sa dá ešte rásť? Márnivosť materiálneho a kvantitatívneho rátania je neukojiteľná. Existuje cesta z tohto bludného kruhu fyzického pohybu?

Prežívam a pociťujem ten vonkajší svet. Niekedy som „King-Kong“ inokedy mäkkýš. Rád by som bol tým opočlovekom. Ak idem džunglou sila sa zíde, ale byť slonom v porceláne vzťahov..? Drevorubačom už nebudem! Tak prečo byť pyšným „machom“ a súťažiť s inými, keď sú dni, keď prehrávam aj sám so sebou. Poznať a meniť, je heslo, nielen dňa ale aj zmeny. Jemná práca so svojím vedomím je učiť sa empatickej bdelosti, ktorá ma smeruje k dobru. Nevedomosť je mojím handicapom. Už nemusím blúdiť medzi silným a slabým, som to stále ja. Byť empatickým ma posúva – k pravde, láske a dobru.

Cvičením jógy vchádzame tiež na pole fyzickej aktivity. Rozhliadaním sa po joga sále, hľadáme objekt porovnávania a súťaženia. Dokazovaním si – to dám a ešte pridám – dávam vážnosť svojmu pozemskému telu a jeho žitiu. Som dôležitý, veľmi dôležitý. Taký si pripadám a robí mi to dobre.

Keď som začal cvičiť jógu, chcel som si pomôcť s krčnou a bedrovou chrbticou. Potom schudnúť, byť ohybnejší, vytrvalejší. Začali sa mi diať aj čudnejšie veci. Vyhodil som smetný kôš, chladničku som posunul kamarátovi. Raňajky nemusia byť len o „bezodnej“ káve, kope pečiva, šunky a syra. Cuketa nie je zle prezlečená klobása. A ráno nie je len odchod do práce, ale aj vôňa nového začiatku. Spomalil som…   

Ticho. Práve v tejto etape života som si začal vyberať ticho. Áno, tento luxus, byť sám sebou, v sebe a so sebou. Hluk mesta, ulice, vlastných myšlienok. Tlak seba na seba. Niečo rob, konaj, vytváraj. Začal som vymieňať za vnímaj, pozoruj, nehodnoť, nerieš. Po príchode z práce, som nezapínal rádio, nesadal opäť k počítaču. Nepotreboval som sa prehlušiť, odpojiť sa od vlastného ja. Hudbou života sa mi stala šumiaca koruna stromu, zurčiaci vodopád na posede za mestom. Monitorom obloha s večne preháňajúcimi sa oblakmi. Robil sa výskum, čo by si vybrali súčasní ľudia: Pobyt v tichu odhlučnenej miestnosti, alebo elektrošoky? Šokujúco zvíťazila bolesť z elektriky. Tak veľmi sa desíme ticha vlastného života.

Rýchlosť som ubral aj pri cvičení jógy. Netreba dvakrát denne, netreba veľa asán, netreba sa tlačiť do tých krkolomnejších pozícií. Dobré je nájsť si čas, predýchať, obrátiť pozornosť do svojho vnútra a uvedomiť si kto som a kam kráčam. Jóga má byť pokojná, vedomá a zmyslom je oslobodiť sa. Sloboda sama od seba neprichádza, nejaké úsilie treba vynaložiť. Nemala by to byť aktivita, ktorou chceme zaujať, zviditeľniť sa. Tak ako v jóge, keď dosiahneme vonkajšiu podobu asány obrázka z učebnice, presúvame svoju pozornosť k obsahu, k filozofii, k zdravotnému benefitu. Tam ale nič chvastavé nie je. Zmyslom je, neporovnávať, nehodnotiť, nezávidieť … zastaviť večný kolobeh nespokojnosti porovnávaní bytia. Desíme sa prázdnoty, boli sme zvyknutí niečo mať. Naplniť prázdnotu láskou? Tá prichádza presne vtedy, keď skončí manipulácia. Úsilie je na povrchu, to je tá vykonaná asána a má svoj tvar. Vo vnútri hľadajme lásku, tá tvar nemá, aj keď mnohokrát si ju predstavujeme v konkrétnostiach naších túžob. Je to esencia, ktorú nespútame, neohraničíme, lebo ak tak urobíme, stratíme slobodu a tým aj lásku.   

Hľadaním „akejsi“pravdy, chcem sa len utvrdiť, že som víťaz . Pomôckou mi je zrkadlo. Vždy, keď okolo neho prejdem, vtiahnem brucho. Ono nepotrebuje reciprocitu, to ja chcem falzifikát krajšieho a úspešnejšieho človeka. To, čo naozaj som, sa v zrkadle odrazí. Živiť nádej pri vlastnej neúprimnosti,  je faloš na druhú. Predstieram, že milujem, ale len vymieňam tovar. Ty mne, ja tebe. Len láska bez podmienok je skutočný zázrak, nemusí mať ani prívlastok opätovaná. Tá skutočná je  v srdci stále, napriek hádkam, mlčaniam, odlukám a rozchodom.

Kráčame životom a sme posadnutí slovíčkom mať. Materiálnosť sveta sa nám líška.. Svoju podstatu vnímame vo svojich túžbach. Ak ich nenapĺňame – sme frustrovaní, ak si ich  plníme – chceme ešte viac. Je to ako s mocou. Víno opojnosti nám káže – ja to chcem. Opitý túžbami pociťujeme nerovnováhu. Večer eufória a ráno ťažká depresia. Naša energia neprúdi.

Rozprúdiť energiu znamená začať si uvedomovať. Zmena začína v hlave. Treba utíšiť, toho pána – tú dámu, ktorí stale niečo „hudú“. Sú večne nespokojní a častokrát vydierajúci, aby sa utopili v slzách sebaobety. Je to taký paradox, chceme myseľ utíšiť, ale pohybom ju energetizujeme.

Zajtra zajtra, len nie dnes, vraví každý lenivec.“ Už v škôlke mi prízvukovali, že odkladať povinnosti sa nepatrí. Podarilo sa! Vypestovali ma na tváriaceho sa a zúčastneného člena kolektívu. Žil som dva životy. Jeden pre okolie (optimistická verzia) a ten druhý bol pre mňa (pesimistická verzia). Plný strachu a obáv, že niečo neviem, že budem vyzerať idiotsky, že zlyhám, že ma odmietne, že … Je fajn stretnúť sa v jednote tela a ducha, v dialektike pozitív aj negatív, byť chybujúcim pozorovateľom istoty svojej neistoty. Tak sa mi maj krásne moja schizofrénia.

Nepoznám inú cestu. Cesta k vnútornej premene začína na povrchu tela. Fyzickým cvičením asán. Časom sa z tohto „telocviku“ stáva vyrovnanejšia myseľ aj vnímavejšia pozornosť. Ak neustaneme v úsilí,  prekonáme vlastnú pohodlnosť. Sme pripravení prejsť od sebapozorovania        k sebapoznaniu. Ak ustojíme večné ataky ega, vyťahujúceho sa, ale aj trýzniaceho sa, môžeme byť nehodnotiacimi pozorovateľmi.  Záblesky pokoja budeme premieňať na trvalý stav, kedy otázky majú odpovede a nie problémy.

Text a foto: Miroslav Zaťko

viac zaujímavých blogov nájdeš na osobnej stránke fotografa a novinára Mirka Zaťka – http://www.fotocestovatel.sk/