Článok blogu

O plynutí

Plynieme časom, vesmírom, pomedzi ľudí a všetko sa nám vtláča do nášho vedomia.

Spomienky nás determinujú v minulosti. Majú moc vyabstrahovať všetko „zlé“ z nášho hardisku vedomia, nechať nás v pozitívnych emóciách a veselosti zážitkov. Ale aj sa úplne požrať predstavou vlastnej nedokonalosti a nemožnosti zmeny.

Vesmír, aj keď nekonečný, veľakrát nepredstaviteľný a neuchopiteľný, je plný ligotavých hviezd a predsa nás desí. Príliš sme sa zidentifikovali s planétou Zem, s pominuteľnosťou všetkého fyzického. Začiatok nás teší a koniec desí. Ľudia – naše lásky – nám ponúkajú čistotu vo vzťahu. Napriek tejto esencii, sa radi prezliekame do uniformy krásy, dokonalosti alebo závisti, s ambíciou zapáčiť sa. Prirodzenosť meníme na pózu a strach, že reflexia zrkadla sa premietne zvnútra na povrch.

Cisárove nové šaty súčasnosti. Obliekame si „nič“, kupujeme si „nič“, obklopujeme sa „ničím“. Veľakrát to „nič“ je naše všetko. Pyšní si vykračujeme svetom, prijímame obdivné pohľady, sem-tam zamávame z výšky majestátu. Ooops! Nejaká čistá, detsky nezaťažená duša kričí: „Aha, cisár pán je holý, tučný a škaredý.“ Ešte chvíľu dôstojne kráčame, ale pokoj je preč…

Okolo šepot od ucha k uchu. Škodoradostné úškrnky odvážnych a kamenné tváre budúcich revolucionárov. Cesta rebríkom nahor sa mení na pád. Tie isté tváre, ktorým sme stúpali na hlavy smerom hore, lemujú aj cestu nadol. Obdiv a závisť sú „ta-tam“. Sme obeťami vlastných projekcií túžob po moci a ovládaní.  Zrazu sme napumpovaní strachom, kotúľame sa a máme pocit, že každý si chce do nás kopnúť. Plačeme, nariekame, hromžíme, obávame sa, nudíme a upadáme do depresií. Svet stratil čaro. Ľuďom sa vyhýbame, pripadáme si tak  bezcenný. Toto je „desiatok“ materiálnosti nášmu svetu. Skôr, či neskôr si „daňovák“ konzum zoberie so sebou aj zvyšné celebritné „čačky-mačky“. Ego-n v našej hlave začína biť na poplach.  Tak toto škatulka „marlboriek“ nevyfajčí a fľaša vína neutopí. Ten „dôležitý“ svet je preč, zostala nám len podstata bytia.

Hovorí sa, že náhody sú len pre neinformovaných a nepripravených. Do našich životov vstupujú ľudia a my im nalepíme značku „kvality“. Radi hodnotíme, radi porovnávame, ale hlavne využívame. Veľakrát prehliadame jednoduchosť, nekomplikovanosť a čistotu. Sú tí, ktorí zažiaria a my sme oslepení leskom a ohlúpnutí rachotom stretnutia. Zažiaria, zablikajú   a zhasnú. Sú ľudia, ktorí len sú. Evidujeme ich, prehodíme s nimi pár nezáväzných slov a ideme ďalej za jasom kométy. Vlasatica jedného dňa odletí, lebo je to v jej náplni – mať stále nových divákov, podobne ako novoročný ohňostroj márnosti, rozšíriť zreničky na pohasnutej oblohe tvári. V tichu tmavej noci zostávajú pri nás skutočné bytosti a my nie sme sami, aj keď veľakrát tomu klamu prepadáme. Sú to tí, ktorí do našich životov vstúpili nenápadne, v tichosti pokory a lásky. Jednoduchosťou žitia – nezaujali naše zmysly. Nepotrebujú promotion sveta pozlátka. Ich fyzické telá sú v jednote s dušou. Čo na jazyku – to na srdci. My začíname objavovať, aká je tá čokoláda v skutočnosti. Plná kakaa a kakaového masla. Odlomíš si kúsok a nepotrebuješ ďalší. Len rýchla sladkosť jednoduchého cukru kričí: Ešte, ešte. Horkosť sa cmúľa a pomaly rozlieva z úst do celého tela. Neohlupuje, ale napĺňa. Také je plynutie ľudskej lásky. Od sladkosti k horkej chuti vášne. Čokoláda je vždy až pod pozlátkom.

Vždy sa dá začať, vždy sa dá vrátiť a nájsť, čo sme stratili, opustili, zamurovali. Máme predsa bezstarostnosť detského sna. Predtým, ako nám súdružka učiteľka tvrdila, že autíčko nelieta a do mláky sa neskáče. Vstupenka do sveta dospelých – život, bez lásky, bez fantázie, bez radosti. Shit! Kde je vzrušenie a kam sa podela sebaistota? Už si nebol ty, ale my. Začali sme poslúchať. Prestali sme skákať do kaluží,  autá sme vrátili na zem a do vesmíru poslali psíka, Gagarina, Tereškovovú, Remeka, aj keď najradšej by sme tam odpálili ostatných a nechali si Lajku, s ktorou mal svet pôvodný zmysel.

Ťažko ľahko žiť! Možno ani nie, len sme zabudli, že na začiatku všetkého sme my, teda ja. Nie oni. Všetko, čo budujeme sme JA. O duševnú pohodu sa nám nik nepostará. Ak ju postavíme na falošných princípoch, taká aj bude. Zvonku, ako čerstvo natretá fasáda kostola, alebo nové plastové okná na starej škole. Za fasádou modlitebne nič – len „potemkinovsky“ nakašírovaná filmová kulisa. V škole unavené dôchodkyne, bez záujmu o slobodné a emancipované duše. Ťahajú svoju veru  „meru“ ôsmu sezónu napĺňania prehistorických školských osnov. Ak nám stačí pohľad okolo a zvon, je to fajn. Ale ak chceme do vnútra – za kulisou nič nie je. Do školy síce nefučí, aj keď potuchlinu vyvetrať, by sa zišlo. Na to len nové okná nestačia…

Keď vás činnosť pohltí a vy ste šťastní, alebo new version ako Psík s mačičkou piekli tortu.

Dnes je moderné byť foodblogerkou. Tak to skúsili aj pes s mačkou. V podstate sa nudili, každý ťukal svojim pazúrikom do mobilu a ticho závideli všetkým dovolenkujúcim zvieratkám. Vlk s Karkulkou boli na svadobnej ceste v Mozambiku, Smelý Zajko v Peru a Brémski muzikanti pomáhali utečencom v Líbyi. Mačička, ako vždy akčná, chcela tromfnúť (nasrať) rozšantenú alpskú kravu a dokázať, že horká čokoláda je lepšia, ako tá jej mliečna. Keďže Karkulka si užívala ďaleko, zajac nestihol vyplieniť záhradku, tak sa rozhodla cviklu zožať sama. Lenže, čo z cvikly a čokolády. Vyzerá to, ako dosť čudná kombinácia. Vtedy pomohol psík. Priniesol z kurína vajíčka, kohút bol predsa v Afrike na misii a od vlka cukor. Je na medových týždňoch, tak „sladké“ mu nebude treba. Múku mali doma. 

„Skúsme tortňu, mačička“, zalizol sa chlípne.  

„Ej ty vypelíchaný, strigôň“, nedala sa cica.

Spoločnými silami striasli zo stromu jabĺčko a keďže sa nič nestalo, veď prázdniny, tak zostali v raji. Napriek prvotnému hriechu VALL-i-ho a Eve, alebo to boli iné postavičky? Najprv zmiešali „mokré suroviny“, aby k ním primiešali tie „suché“. Preklopili do tortovej  formy a upiekli. Kým sa suroviny menili na tortu, mačička vyšľahala ganache – maslo, smotanu a zvyšok čokolády. Keďže mixér bol ešte z čias svadobných, teda nefunkčný, použila psíkov chvost. Ale poleva bola RAW, mačička neprekročila teplotu 40 stupňov. Pokojní môžu zostať aj ochranári aj havo. Hotovú tortu zavesili na sociálnu sieť, vlastne len jej fotografickú repliku. A už to cinká a cinká, jeden „lajk“ za druhým. A môžu ísť spokojne spať, lebo už aj oni žijú,  sú flow alebo out, lebo tá mrcha Milka stále nič.

Je taký stav mysle, že plynieme s vykonávanou aktivitou. Energizuje nás zmysluplnosťou  hraničiacou s extázou, tak podobnou krásnemu milovaniu. Teória modernej pozitívnej psychológie sa opiera o tento stav mysle – plynutie – flow. Stačí mať len dve premenné a pocit duševnej pohody sa môže dostaviť. Zručnosť a náročnosť, keď dosadíme do rovnice život, ľahko si vypočítame konštantu. Popasovať sa s problémom, má vo výsledku zaujatie (čas a všetko ostatné okolo nie sú dôležité). Zmysluplnosť je vzrušením zvládania tých najťažších výziev, ktorým sme sa vyhýbali. Zvyčajne sa plynutie spája s umeleckou činnosťou. No nie je to úplná pravda.

Flow a joga je splynutie mysle a tela, toho čo nás v živote veľakrát zrádza. Predýchaním každej pozície, dokážeme plynule prechádzať z asány do asány. Dokážeme vypojiť večne blúdiacu myseľ, preplnenú negatívnymi správami nášho bytia. Sme jedno – dych a pozícia, sme jedno v prítomnom okamihu. Cvičenie sa spája s vedomím a uvedomenie je katalyzátorom na ceste za zmysluplnosťou. Stačí BYŤ. Áno, už sa „z toho“ neposerieme (nie sme takí náchylní na sebakontrolu, niekedy si aj sebavedome „pukneme“). Naše vlastné zmysly, ktoré nás inokedy privádzajú k zúfalstvu, sú barometrom úspešnosti v aktivite. Feedback máme vo vlastnej réžii. Všetky problémy, ktoré sa zdali neriešiteľné, zvládame ľavou zadnou, aj keď sme praváci. Čas nás neťaží, nestresuje a adrenalín, vyprodukovaný nadobličkami, nás nemusí chrániť, lebo nie sme obeťou. Zamilovanosť do flow je zmysluplne nastavená na opakovanie, veď kto by sa chcel lúčiť so znovuobjavenou láskou.              

Plynúť môžeme životom, časom, medzi ľuďmi, alebo aj pri čítaní tohto článku. Len na nás záleží, či nás to energeticky vybije, alebo „naspeeduje“ na život bez katastrof.

Text a foto: Miro Zaťko

(Viac zaujímavých článkov nájdeš na osobnej stránke fotografa a novinára Mirka Zaťka – http://www.fotocestovatel.sk/)